Strachovať o svojom filme: Scenár dokumentu písal sám život

Plánuje ešte dve sezóny boja so svetovou špičkou, jej doterajší príbeh už je ale zachytený vo filmovom dokumente. Premiéru diela Dve minúty môjho života s hlavnou hrdinkou lyžiarkou Šárka Strachová odvysiela ČT Šport v piatok vo 20.20.

Film mal byť pôvodne hotový už po olympiáde v Soči, ako sa vám páči súčasná verzia, ktorá obsahuje i radosť z tohtoročnej bronzové medaily na majstrovstvách sveta vo Vail?
“Som veľmi spokojná, ako sa nám to podarilo dokončiť. Premiéru sme chceli pôvodne robiť na jar 2014. Bolo to veľmi dlhé rozhodovanie. Ale uplynulý rok priniesol rad emócií a okamihov. Som rada, že som sa o ne mohla podeliť.Film mapuje obdobie posledných pár rokov, ktorá pre mňa bola veľmi zaujímavá. “

Prečo ten názov?
” U nás je šport o dvoch mínach, ale trénujeme na to roky. Musíme všetko predviesť v týchto dvoch minútach. Závod neprebieha dve hodiny ako napríklad tenisový, kde má hráč, keď prehrá prvý set, šancu sa zdvihnúť. Nám sa žiadna chyba neodpúšťa, je to naozaj o tých dvoch minútach. Ale mne sa páčilo to obšírne nevysvetľovať, aby si každý predstavil, čo pre neho dve minúty znamenajú. “

Film už ste prezentovala na dvoch předpremiérách, ako na vás film pôsobí? < br /> “Vyznieva veľmi pekne. Už som mala možnosť dvakrát si vypočuť potlesk. Je to pre mňa asi tá najväčšia odmena za tú prácu. Ja v tom hrám, ale prácu odvádzal tím kameramanov.Bola to ohromná práca v strižni. Vždy, keď tam stojím a vidím tých ľudí, hovorím si: Jo, malo to zmysel. “

Mali ste jasný plán, alebo ste skôr improvizovali?
” Tým , že je to časozberný dokument, nebol pevný scenár. Písal ho život sám, ako je napísané aj v titulkoch. Trošku sa to upravovalo. “

Na druhej premiére ste si chcela pozrieť reakcie divákov, čo ste videla?
” Videla som, že sa celkom zaujato pozerajú, to ma moc potešilo, že sme dokázali ľudí vtiahnuť do deja, že to, dúfam, nenudí. Preto sme sa rozhodli, aby to nebolo dlhšie ako päťdesiat minút. Snažili sme sa to poskladať tak, aby to ľudí tých päťdesiat minút bavilo, aby to malo nejaký začiatok, nejaký koniec.Veľmi ma potešilo, že ľudí vyzerali, že je to zaujíma. “

Aké je vidieť na plátne samu seba?
” Než som si zvykla, bolo to ťažké. Dlhú dobu som si zapchával uši, keď som bola v góloch, bodoch a teraz som sa mala počuť alebo vidieť. Hovorila som si: To si si vzala veľké sústo! Ale zvykla som si na seba. Ale keď vidím seba cez celú obrazovku, stále ma to nenecháva úplne ľahostajnou. “

Ako sa vám rozprávalo o citlivých veciach, napríklad o zdravotných problémoch či o vzťahu s otcom?
“U niektorých výpovedí, keď sme to nahrávali, sa ešte vrátil trasenie hlasu. Samozrejme veľa emotívny, hlavne pre Tondu, bolo, keď sme si nechali poslať záznam zo záchranky. “